O životných filozofiách.

Autor: Lucia Zubková | 18.1.2018 o 21:03 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  141x

"Žijeme len raz, práve tu a práve teraz"... pred piatimi rokmi mi z tohto "cool letného hitu" skoro vykrvácali uši. Zapli ste rádio, pustili televízor, šli na kúpalisko, pomaly ste mali strach otvoriť chladničku (trápny vtip).

Zrazu mám 20 a pred každým životným rozhodnutím si poviem "kedy, ak nie teraz?" alebo "veď žijem len raz, tak prečo nie". Okrem 33 eurových leteniek do Londýna, smoothie mixéra mi to prinieslo množstvo zážitkov a síce aj ťažkých období, ale hlavne sebadôveru. 


Lucia po maturite vyliezla z gymnázia, so smelým plánom nájsť si brigádu. Nevzali ju do kauflandu, nevzali ju do reštaurácie, nevzali ju nikam, tak sa aspoň celé leto flákala, veď potom už nepríde na to flákanie čas, vhupne do života vysokoškoláka. Zachovala som sa prvýkrát v živote zodpovedne a hneď po nástupe (cca 2 mesiace) v Brne na vysokú som si našla brigádu. Žiadne vysokoškolské party sa v mojom živote nekonali, občas sme si sadli na pivo, ale "spíjanie pod obraz boží" a "kúpim si wifonku, lebo všetky peniaze šli na alkohol" sú doteraz pre mňa španielska dedina. Po prvom semestri však vo mne začalo klíčiť semienko pochybností (fuj, to je hrozná metafora). 


Možno ak by som nebola akurát v Brne a nevidela, aké možnosti a pracovné príležitosti sú, ostala by som. Lenže ja som si povedala, že "ŽIJEM LEN RAZ" a nestrávim 5 rokov na dosť špecifickom odbore, aj keď neviem, čím chcem byť. Ja viem, že to nie je chvályhodné ale doteraz si stojím za tým, že to nebola správna cesta pre mňa a ťahať peniaze od rodičov na to, aby som doštudovala a zistila, že zasa nič neviem (ako to bolo na gymnáziu) je zbytočné. 

Vedela som, že vrátiť sa domov nemá zmysel, tam by som si prácu možno našla, ale stagnovala by som na jednom mieste. A keďže mám rada výzvy a ešte radšej vystupujem z komfortnej zóny (v každej motivačnej knihe píšu, že to máte robiť), ostala som v Brne, našla si bývanie a prácu. Respektíve prácu s veľkým P. 

Doteraz sa smejem na situácii, keď mi bývalý spolužiak napísal, ako som sa tam preboha dostala. Ľudia asi rátali s tým, že zo mňa nikdy nič nebude. Síce to neberiem ako konečnú možnosť, pretože chcem ísť ďalej, ale snažím sa a to je gro celej veci.

Častokrát som doma počúvala, ako je niekto hanba svojich rodičov, lebo sa vykašľal na vysokú školu. Alebo si predĺžil štúdium. Alebo študuje súkromnú vysokú školu. Alebo prestúpil. Pýtam sa, prečo je vysoká škola meradlom zodpovednosti? Prečo by niekto mal byť sklamaný, lebo jeho dieťa neštuduje? Človek môže nájsť zmysel života aj bez mgr/ing pred menom. 

Predvčerom o polnoci som si opäť povedala "Žijem len raz" a dala si opäť prihlášku na vysokú školu. Vraj úplne nevyužiteľnú, s daným odborom sa nikdy nezamestnám a bude zo mňa príživník na sociálnych dávkach. Tak ako to malo byť aj teraz.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Nebuď buzerant, zmláť manželku (píše Michal Havran)

Vy to viete, vy muži z Tvrdošína, čo pochodujete a zneužívate vieru, aby ste ľudí vydesili.


Už ste čítali?