Ľudia si zakladajú blogy, píšu do denníkov...

Autor: Lucia Zubková | 28.2.2016 o 17:33 | Karma článku: 2,42 | Prečítané:  183x

Mysliac si, že myšlienky vyzerajú lepšie na papieri, v textovom editori, alebo v inej forme, kde ich budú mať stále pred očami. Mala som pocit, že mi takáto forma sebavyjadrenia pomáha, až dokým neprišiel blok. 

Zrazu nič nedávalo zmysel, všetko napísané, uložené a publikované nemalo pointu a ani hlbší obsah. Nikdy som nebola v internetovom svete populárna, raz za čas, keď som niečo zdieľala na sociálnych sieťach sa našlo pár čitateľov, ktorí moje príspevky (možno z ľútosti, možno len zo slušnosti) zhodnotili ako výborné. Netuším, čo bola pravda, netuším, či to bol z ich pohľadu len dobrý skutok.

Asi v tom čase sa vo mne zrodil nápad, že by teda mohla byť zo mňa novinárka. Píšem rada, tak nemám problém. Tých pár nič nehovoriacich výlevov o 15-ročnom dievčati, ktoré prvýkrát bolo zaľúbené, ktoré bolo prvýkrát odmietnuté, mi dalo možnosť zistiť, čo chcem robiť v budúcnosti.

Som vo fáze, keď je pre mňa zvláštne písať o niekom, koho poznám s vedomím, že si to môže ktokoľvek prečítať, o niekom, kto sa stal pre mňa oveľa podstatnejším, ako som čakala. Prečo majú ostatní ľudia vedieť aký je, keď ja ho poznám z iného uhla ako jeho kamaráti, ako jeho rodičia, a on ma pozná inak ako niekto z môjho okruhu. Spoznávať človeka vlastne nikdy neprestávate, a nikdy nemôžem povedať, že ho poznám úplne celého. Teraz som tu, na rozmedzí, aspoň ja to tak vnímam. Zrazu mi príde zbytočné obťažovať ľudí, s ktorými si síce rozumiem, ale predsa len nemáme rovnaké zmýšľanie, aby pochopili a stotožnili sa s tým, čo prežívam. Nikto vás nikdy na sto percent nepochopí, a aj keď si pýtate radu, je to z pohľadu dotyčného človeka, a vy chcete pravdepodobne počuť niečo iné. Prišla som k záveru, že je pre mňa omnoho jednoduchšie napísať o fašiangoch v Trebišove, ako písať o vlastných pocitoch. Predsa som sa do toho po dlhej dobe pustila.

Prečo máme potrebu sa vždy uisťovať, že robíme dobre? Prispôsobovať sa požiadavkám ostatných, a nerobíme to, čo sami chceme. Čo sú vlastne dobré veci? Všetko je len na pohľade, ktorý je u každého subjektívny. A tak, aj keď podľa väčšiny je štúdium žurnalistiky na vysokej škole zbytočné, predsa sa chcem do toho pustiť. Pretože, aj keď píšem rada, neznamená to, že to viem najlepšie, ako len dokážem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Dokonalosť bokom, treba sa dohovoriť - Fenomén bratislavskej viacjazyčnosti

Či človek prežije - vojnu, koncentračný tábor, vyhnanstvo -, záviselo často aj od toho, či ovláda jazyk, hovorí Jozef Tancer, autor knihy Rozviazané jazyky

EKONOMIKA

Daň z nehnuteľností narástla. Kde ľudia platia najviac?

V Novom Meste nad Váhom zaplatia ľudia na daniach až o 330 percent viac ako vlani.

KULTÚRA

Pixar nikdy nedobehneme, ale máme iné prednosti, hovorí autorka Lichožrútov

Drž sa ľudí, ale drž sa od nich ďalej! Pravidlo jeden pre ponožkožrúta.


Už ste čítali?